Má školská psychológia zmysel?
Končím štúdium psychológie a už dlhšiu dobu ma to ťahá skôr do školy, resp. k adolescentom, možno deťom. Avšak nie v zmysle kliniky a porúch.
Počas štúdia som si uvedomila veľa nedostatkov, nie raz som sa nahnevala na to, ako to tu u nás funguje a ako sú často ľudia braní skôr ako „prípad“ než ako ľudská bytosť. Po niekoľkých skúsenostiach som si povedala "prečo sakra riešime, keď dom horí, ale nevytvárame podmienky na to, aby oheň nevznikol?" Z tohto dôvodu ma viac začala lákať práca s mladými ľuďmi v podobe podporného, nehodnotiaceho a otvoreného prostredia. Osobne som na základnej ani strednej škole nemala školského psychológa, a keď som ho na strednej fakt potrebovala, max som sa mohla obrátiť na fyzikára.
Mám 24 a myslím, že môj vek je na adolescentov ako - tak v pohode. Nie som niekto, kto ide niekoho z pozície autority hodnotiť. Skôr mám pocit, že mladí ľudia často potrebujú niekoho, kto ich bude brať vážne.... Avšak celkom sa toho bojím. Bola som s pár školskými psychológmi a veľká časť z nich v školstve jednoducho zostať nechce. Nejde o to, že by ma odhovárali, ale neklamali mi o ich realite.
Je 21. storočie a predsudkov je u nás viac než dosť. Sú rodičia, ktorí jednoducho odmietajú to, aby do triedy ich dieťaťa vôbec vstúpil psychológ, a keď sa tak stane, idú sa sťažovať. Veď čo sú ich deti blázni? A ak sa aj stane, že nejaké dieťa zavíta do kancelárie, kde je istota, že mi do kancelárie na druhý deň nepríde nahnevaný rodič?....
A to nehovorím o zamestnancoch škôl. Nehovorím, že všetci, ale je tak veľa škôl, kde školského psychológa učitelia berú proste ako votrelca. Niekoho, kto k nim nepatrí, kto upozorňuje na ich nedostatky, chráni „problémových“ žiakov, narúša ich prácu a fungovanie. A aby vás „upratali“, dajú vám suplovať predmety.
Čo sa týka platu, to je otázka sama o sebe. Veľa ľudí vníma školského psychológa ako niekoho, kto si niekde sedí a občas sa s niekým porozpráva, bez vnímania komplexnosti jeho práce (samozrejme, sú aj takí, čo nič nerobia, negeneralizujem). Ale nechcem ani zľahčovať to, aká náročná táto práca môže byť.
Som z toho dosť frustrovaná. Ako začínajúci psychológ si v odbore stále moc neverím, a teda neviem, kde nakoniec začnem a skončím. Najlepšie by bolo začať pri skúsenom psychológovi, v podpornom prostredí. Škola ma zatiaľ ťahá najviac, vidím v nej zmysel. No strach z toho, že viac ako zmysel z toho bude pracovná nočná mora, ma desí najviac.... Viem, že sú učitelia aj rodičia, ktorí to berú v pohode, sú podporní, akceptujúci a rešpektujúci, a tých si veľmi cením. No zároveň viem, že existuje aj druhá strana, ktorá dokáže človeka pohltiť.
Máte s tým niekto skúsenosť? Či už z pozície učiteľa, psychológa, rodiča... Je školská psychológia podľa vás niečo, kde sa dá reálne robiť zmysluplná práca, alebo človek skôr narazí na systém, ktorý ho postupne zomelie?
Uvedomujem si, že každý má na psychológov iný názor a to rešpektujem.