Zažili ste niekedy ten brutálne odporný pocit keď ste si v hlave naraz uvedomili ako veľmi ste pozadu oproti ľudom vo vašom alebo podobnom veku?
Ja to zažívam práve teraz a radšej by som zažíval hocičo iné.
Ja som 27 ročný muž ktorý býva u rodičov lebo situácia mi to neumožní inak, nezažil som plnohodnotný vzťah, lásku, vášeň,nič. Nejaké šialene dobrodružstvo s kamarátmi na ktoré by som spomínal.Nejake úspechy v kariére tiež nehrozili, od strednej chodím sa túlať po Nemecku po stavbách a to je všetko. Jedine na čo môžem byť hrdý je moje našporene 50 000€ portfólio ktoré mi snáď nikto len tak nezobere.
A kde sú ostatný v mojom veku? Polovica spolužiakov už zakladajú rodiny, majú vybudované takmer všetko,precestovali polku sveta, stavajú si domy alebo kupujú si svoje byty. Zážitkov toľko, že na polovicu si už ani nespomenú.
Dá sa týchto hrozných pocitov nejako zbaviť alebo výrazne utlmiť? Viem že sa hovorí, že sa nemôžeš porovnávať, ale človek sa prirodzene porovnáva so svojim najbližším okruhom a ja som v tej najhoršej pozícii.