nulova radost zo zivota
throwaway ucet, lebo potrebujem ventilovat
cim dalej tym viac si uvemujem ze nemam ziadnu radost zo zivota. na pohlad toho mam celkom dost, relativne dobru pracu (kym ma AI nenahradi), dom, zenu, deti, auto, parkrat nejaku dovolenku, ale vsetko mi to pride ako obtiaz. vobec nechodim domov s radostou, nebavia ma prace okolo domu, ze vsade kde sa pozeram je bud nejaky bordel alebo nieco co treba opravit alebo prerobit (dom ma 70 rokov, pred 10 rokmi sme prerobili co sa dalo a na co boli peniaze) a bez problemov by sa tam dalo naliat 100 litrov (ktore samozrejme nemam).
netesim sa na dovolenku, kazdy rok od zaciatku decembra som v strese z dvoch tyzdnov stravenych doma a nebavi ma v podstate nic. kazde rano sa neviem sa dockat kedy sa skonci den a pocit ze mam pred sebou s dobrou sancou este polovicu zivota ma celkom desi. fungujem v podstate na autopilota, vstanem, vyseriem sa, odidem do roboty, vecer pridem, cakam kym mozem odist do fitka a vecer len cakam kedy zena a deti konecne pojdu spat aby som mal 2-3 hodinky ticha pre seba. normalne vzdy ked sa blizim domov tak citim ako do mna idu nervy a dava mi to coraz vacsiu namahu byt milujucim otcom.
s manzelkou sme v podstate ako spolubyvajuci, sex a ani ziadny fyzicky kontakt sme nemali uz vyse pat rokov, nemame ziadne spolocne zaujmy a nase jedine spolocne temy su deti, rodicia a rodinne financie. vieme sa o nich celkom dobre porozpravat, na vela veci mame spolocne nazory ale stale je to len riesenie povinnosti a problemov. ked sa raz za cas pokusime nieco robit spolu, napr. pozriet si film alebo pobavit sa o nejakej lahkej spolocenskej teme tak vzdy len zistim aki sme v tomto rozdielny a sme doslova alergicki napr. na hudobny vkus toho druheho, tak si veci robime sami. dokonca v poslednom obdobi sme zacali aj na vylety alebo kratke vikendove dovolenky chodit len samy s detmi a druhy si uziva klud doma a celkom nam to vyhovuje.
zaujimave je ze zena je v tomto vztahu celkom spokojna, casto hovori ze aky mame pekny vztah, ale pride mi ze ma dost nizke standardy. vlastny otec sa na nu vykaslal hned, nevlastny ju v osemnastich vyhodil z domu a casto so svokrou spominaju ze ake stastie ze uz davno zomrel, lebo vnucata by urcite nezniesol. proste jej staci ze ju nebijem, nechlastam, nosim domov peniaze, venujem sa detom a spravim nejake prace okolo domacnosti a je spokojna. mne zasa vyhovuje ze ona ma potrebu sa starat, varit, piect, nachystat nejaku dobrotu, v tomto je ako z nejakeho tradwife katalogu, az na to ze tie byvaju celkom pekne, co ona nikdy nebola.
problem je ze ja 99% nerozumiem a musim vyvinut nadmernu namaju aby som v ich spolocnosti vydrzal, lebo ma jednoducho seru. pred par rokmi som mal okolo seba partiu s ktorou sme sa pravidelne stretavali, zasli na bajk, do kina, na nejaky koncert, a prvykrat v zivote som mal dojem ze ma beru aj ludia s ktorymi mam chut aj ja travit cas, no kolektiv sa rozpadol, ludia sa odstahovali z okolia a stretnutia su coraz zriedkavejsie a ja som stale viacej zatrpknuty a vobec nemam chut niekoho zatazovat svojou pritomnostou...